Toto som napísal pre jednu súťaž na Divokých kmeňoch ( už to nehrám ).
Bol pochmúrny deň. Čierne vrany škriekali, krúžili nad bojovým poľom a tešili sa na večeru. Dobre vedeli, že o chvíľku sa začne bitka, ktorá sa zapíše do dejín.
Stál som na hradbách starovekého mesta Veolus a jemný vánok mi rozhrabával vlasy. Na sebe som mal brnenie s erbom Flames Dragon ( jeden kmeň z DK ). V ruke som držal moju helmu z najpevnejšieho materiálu. Na ľavom boku mi visel meč, ktorý som nazval Ertenoist. Pozeral som sa pred seba a videl som dvadsať tisíc vojakov kráčajúcich k Veolusu. Neboli zoradení do oddielov - sekerníci a ľahká kavaléria boli pomiešaný - a to bola chyba. Ich dočervena zafarbené brnenia sa blyšťali na slnečnom svetle a pálili zrak. Pred vojakmi kráčali desiati vojaci, ktorí niesli obrovské baranidlo s baraňou hlavou. Vedľa nich ťažko kráčal muž s vlajkou KF. Na päťmetrovej tyči vial kus látky nafarbený načerveno, na ktorom bolo nejasne vidieť ohnivého vtáka. Vedľa neho šli na koni dvaja muži - pravdepodobne ich šľachtici. Za hordou vojsk sa črtalo desať katapultov s obrovskými kameňmi.
Stál som na hradbách starovekého mesta Veolus a jemný vánok mi rozhrabával vlasy. Na sebe som mal brnenie s erbom Flames Dragon ( jeden kmeň z DK ). V ruke som držal moju helmu z najpevnejšieho materiálu. Na ľavom boku mi visel meč, ktorý som nazval Ertenoist. Pozeral som sa pred seba a videl som dvadsať tisíc vojakov kráčajúcich k Veolusu. Neboli zoradení do oddielov - sekerníci a ľahká kavaléria boli pomiešaný - a to bola chyba. Ich dočervena zafarbené brnenia sa blyšťali na slnečnom svetle a pálili zrak. Pred vojakmi kráčali desiati vojaci, ktorí niesli obrovské baranidlo s baraňou hlavou. Vedľa nich ťažko kráčal muž s vlajkou KF. Na päťmetrovej tyči vial kus látky nafarbený načerveno, na ktorom bolo nejasne vidieť ohnivého vtáka. Vedľa neho šli na koni dvaja muži - pravdepodobne ich šľachtici. Za hordou vojsk sa črtalo desať katapultov s obrovskými kameňmi.
Zrazu zaznel dupot nôh po schodoch a z poza môjho chrbta vybehlo sto lukostrelcov. Všetci sa pravidelne rozmiestnili, pripravili luky a čakali. Pod hradbami sa začali zhromažďovať kopijníci, šermiari a ťažká jazda. Vojaci sediaci na koňoch mali na sebe hrubé brnenie vyrobené z najpevnejšieho materiálu. F.D neboli žiadny zbabelci, boli ochotný zomrieť za kmeň. Ikeď naše vojská sa nemohli vyrovnať vojskám KF početne, statočnosťou sme na tom boli oveľa lepšie. Chvíľu som postával na hradbách, pozoroval, ako sa naše vojská stavajú do oddielov a zrazu som zbadal napravo od vojsk KF ďalšie oddiely. Kone sa rútili plným triskom a prášili po suchej zemi, na ktorú už aspoň tri týždne nepršalo.
"Dofrasa!" zaklial som a zhrozil sa. "Ak ešte prišiel niekto podporiť KF, nemáme šancu!"
No o chvíľku mi spadol kameň zo srdca - vojaci mali modré brnenia, čo svedčilo o tom, že sú z F.D.
"Blížia sa k nám podpory!" zreval som a podo mnou sa ozval radostný pokrik vojakov.
Nakoniec som zistil, že to boli vojská z neďalekého mesta Rodleus. Ťažká jazda sa pripojila k vojskám Veolusa a ich vodca Inredus prišil za mnou na hradby.
"Vitajte," povedal som zdvorilo. S Inredusom som sa poznal, spoločne sme vyhrali veľa bitiek.
"Dobrý deň," odzdravil. "Prišiel som sa pozrieť, ako to vyzerá."
"Hmm...nie najlepšie. Aj keď ste nás podporili, početne sa im nevyrovnáme."
"No...to je síce pravda, ale my máme lepšiu stratégiu. Zatiaľ čo oni pobehujú nezoradení, my tvoríme oddiely a máme väčšiu šancu na výhru. Vpredu budú kopijníci, po ich bokoch naša ťažká jazda, potom vaša ťažká jazda a nakoniec šermiari. A ešte máme výhodu lukostrelcov na hradbách."
Hneď potom som prešiel do Panského dvora poradiť sa s ďalšími troma šľachticmi. Podišiel som k budove a obdivoval architektúru tohto domu, ktorá sa mi nesmierne páčila. Nedávno ho prestavali a teraz bol oveľa krajší. Z komína sa valili kúdoly dymu a vo vzduchu sa rozplývali. Zaklopal som na veľké dubové dvere a po chvíľke čakania mi otvoril urastený vysoký muž - Etgard. Bradu, zvyčajne dlhú aspoň desať centimetrov mal skrátenú a takmer som ho nezpoznal. Na hlave mal nasadenú veľkú korunu s diamantmi. Občas som sa čudoval, či jeho krk udrží takú váhu.
"Á, Meondul, vitaj."
"Ahoj," pozdravil som a vošil som dnu. Tam sedeli pri stole ďalší dvaja šľachtici - Badner ( zástupca hlavného šľachtica - Etgarda ) a Ferklao ( nižší šľachtic ).
"Ahojte," pozdravil som sa aj im a oni tiež niečo zamumlali. Sadol som si na jednú voľnú stoličku a počúval, o čom je reč.
"Meondul," oslovil ma Etgard, "ako najnižšieho šľachtica ťa prosím, aby si mi v krátkosti povedal, čo sa deje, kedy príde vojsko a ako to všetko vyzerá."
"Hmm...vojaci sú tu o dvadsať minút a majú prevahu. Nie sú však zoradení do oddielov a tak máme aspoň nejakú šancu..." Tak som im vyrozprával všetko, čo som vedel.
"No, som zvedavý, ako to dopadne. Ideme von?" spýtal sa a prebehol pohľadom po mne aj po Badnerovi a Ferklaovi.
"Áno, treba zistiť momentálny stav." Tak vyšli na čerstvý vzduch a rýchlym krokom sa približovali pred hradby. Keď sa tam dostali, vyšli po úzkych schodoch a ocitli sa medzi lukostrelcami. KF už bolo od nášho vojska asi na desať minút.
"Ideme?" spýtal som sa.
"No...nerád to hovorím, ale nemáme na výber. Musíme sa snažiť vyjednať to diplomaticky, nechceme predsa zbytočné krviprelievanie." Tak sme sa vybrali dole schodmi, prešli cez veľkú bránu a prešli pred vojsko. Brána sa s vŕganím zatvorila a dvaja strážci sa pridali k vojsku. Na tvárach mužov bol vidieť strach - veď pre niektorých je to prvá bitka. Postavili sme sa pred našu vlajku a trpezlivo čakali. O pár minút ich vojaci zastali sto metrov pred nami, no šľachtici pokračovali. Tak sme sa aj my pohli vpred. Keď sme sa stretli tvárou v tvár, hodnú chvíľu sme na seba pozerali. Vyšší šľachtic ( usúdil som to podľa koruny ) mal na tvári prísny výraz. Jeho brnenie sa o dosť odlišovalo od ostatných, bolo omnoho bohatšie a posiate trblietajúcimi sa kryštálmi. Nižší šľachtic bol pomerne mladý, mohol mať tak 20 rokov. Ako prvý prehovoril Etgard:
"Čo tu chcete?"
"Vaše mesto."
"To nedovolím."
"Heh. To uvidíme. Naše vojsko má oveľa väčšiu prevahu."
"Viete, nejde o kvantitu, ale kvalitu." Šľachtic zčervenel a zažmúril oči, ktoré zapichol do Etgarda.
"Alebo sa vzdáte, alebo si mesto dobijeme násilím."
"Na to zabudnite." Muž ešte preletel pohľadom po ostatních šľachticoch, otočil sa a odkráčal preč.
"Radil by som vám, aby ste sa pripravili na smrť," povedal chrbtom k nám. Všetci štyria sme sa stiahli k šermiarom, no Etgard ako obyčajne vyšiel na hradby a pozoroval.
Spomenul som si na rodinu...na deti...a pri spomienke, že by som ich už nikdy neuvidel sa mi do očí vtlačili slzy.
"VPREEEED!" zreval šľachtic a ich vojsko sa s búrlivým krikom rozbehlo na nás. Prvý rad kopijníkov namieril svoje kopije dopredu a čakal. Sekundy sa mi zdali ako minúty, no na stret oboch vojsk solm nemusel dlho čakať. Začul som rinčanie kovov a revanie mužov. Tento zvuk mi trhal uši, aj keď som ho počúval už desať rokov. Sto šípov preletelo nad hlavami F.D a trafilo vojakov KF, no oni nám to odplatili desiatimi strelami z katapultov, ktoré spravili v opevnení obrovské diery. Cez päťdesiat lukostrelcov padlo a zaspalo naveky. Hodnú chvíľu som čakal, kým sa vlna KF nedostane ku mne. Zrazu ku mne pribehol sekerník a ja som sa ľahko uhol. Otec ma učil boj s mečom od piatich rokov a za ten čas som bol asi najlepší bojovník v celom našom vojsku, aj keď povinnosti šľachtica mi zabránili každodennému trénovaniu. S revom namňa zaútočil znova a ja som sa znova uhol. Počkal som si na správny okamih a Ertenoistom som spravil otočku okolo hlavy a sekol mu do brucha. Vojak padol mŕtvy na zem a okolo neho sa začala robiť kaluž krvi.
Za krátku chvíľu namňa zaútočili rovno dvaja sekerníci. Jeden mi chcel zasadiť ranu do hrude, druhý mi chcel odseknúť hlavu. No obidvom som ich plán prekazil a uhol sa.Jeden mi išil po nohách, tak som vyskočil a mečom trafil do hlavy. Vzduchom preleteli kvapôčki krvi a dopadli na zem. Vojak bol mŕtvy. Ledva som sa spamätal, pretože zostávajúci sekerník mi chcel zasadiť smreľnú ranu. Jeho sekera sa nestihla dotknúť môjho brnenia, pretože bol dávno pred tým mŕtvy. Jeho hlava dopadla s tupým zadudnením na zem a zostala nehybná. Hneď na to z vojakovho krku začala striekakať krv a pokropila moje brnenie.
Takto to pokračovalo ďalšiu hodinu až kým som nenatrafil na šľachtica. Ten so smiechom sekal hlavy každému nepriateľovi. To je naozaj choré, pomyslel som si. Zaútočil som naňho ako prvý no on sa s ľahkosťou uhol a spravil zložitý výpad.
"Hehe, musíš viac trénovať," vysmieval sa. Jeho ďalšiemu útoku som sa tiež uhol, zohol sa a vyrazil po jeho hlave. Totočil som sa, no on sa zohol a ja som len cítil, ako mi jeho meč sekol do chrbta. Bolestne som zaskučal a vtom padol vodca na zem. Za ním stál môj verný kamarát so zakrvaveným mečom.
"Vďaka," povedal som mu, no on to už asi nepočul, pretože bojoval s inými vojakmi.
Zobudil som sa na mäkkej posteli a rana na chrbte ma bolela. Pokúsil som sa vstať, no jediné čo som spravil, bolo to, že som vykríkol od bolesti.
"Nenamáhaj sa," zaznel za mnou hlas najvyššieho šľachtica.
"Čo...čo sa stalo? Kto vyhral?" pýtal som sa horlivo.
"Kľud...vyhrali sme MY."
"Tak...tak to je fantastické!"
"Áno," povedal smutným hlasom.
"Ale...mal by si byť šťastní!"
"Vieš...nemôžem byť šťastní, keď si uvedomujem, že prežilo len okolo tisíc bojovníkov. Medzi mŕtvymi sú aj naši najlepší bojovníci a dôležití ľudia. Áno, vyhrali sme, ale čo z toho máme? Odpoveď znie : NIČ. Len hromadu mŕtvych." Sklesol som, keď som si to uvedomil. Stále som sa z bitiek tešil, no až teraz som si uvedomil, že to nie je nič bohvieaké.
Bol deň po tej bitke a ja som sa prechádzal medzi mŕtvymi telami. Kráčal som pomaly z kroka na krok a pozeral do zeme. Rana na chrbte sa zlepšila, no nálada stále klesala. Všade, kde som sa pozrel, boli plačúce ženy, ktoré vysvetľovali deťom, čo sa stalo. Ten pohľad som nemohol zniesť. Všetci pratali mŕtve telá, pálili ich a zranených ošetrovali. Ako som tak chodil, tak som si ani neuvedomoval, že plačem. Ale za slzy som sa nehambil. S vedomím, že výhra bitky nie je dôvod na oslavu, som sa potuloval medzi telami a začal pomáhať páliť mŕtvych. Videl som bezvládne zkrvavené tváre s odvráteným pohľadom, ako tlejú v plameňoch a ich telá sa menia na popol.
"Dofrasa!" zaklial som a zhrozil sa. "Ak ešte prišiel niekto podporiť KF, nemáme šancu!"
No o chvíľku mi spadol kameň zo srdca - vojaci mali modré brnenia, čo svedčilo o tom, že sú z F.D.
"Blížia sa k nám podpory!" zreval som a podo mnou sa ozval radostný pokrik vojakov.
Nakoniec som zistil, že to boli vojská z neďalekého mesta Rodleus. Ťažká jazda sa pripojila k vojskám Veolusa a ich vodca Inredus prišil za mnou na hradby.
"Vitajte," povedal som zdvorilo. S Inredusom som sa poznal, spoločne sme vyhrali veľa bitiek.
"Dobrý deň," odzdravil. "Prišiel som sa pozrieť, ako to vyzerá."
"Hmm...nie najlepšie. Aj keď ste nás podporili, početne sa im nevyrovnáme."
"No...to je síce pravda, ale my máme lepšiu stratégiu. Zatiaľ čo oni pobehujú nezoradení, my tvoríme oddiely a máme väčšiu šancu na výhru. Vpredu budú kopijníci, po ich bokoch naša ťažká jazda, potom vaša ťažká jazda a nakoniec šermiari. A ešte máme výhodu lukostrelcov na hradbách."
Hneď potom som prešiel do Panského dvora poradiť sa s ďalšími troma šľachticmi. Podišiel som k budove a obdivoval architektúru tohto domu, ktorá sa mi nesmierne páčila. Nedávno ho prestavali a teraz bol oveľa krajší. Z komína sa valili kúdoly dymu a vo vzduchu sa rozplývali. Zaklopal som na veľké dubové dvere a po chvíľke čakania mi otvoril urastený vysoký muž - Etgard. Bradu, zvyčajne dlhú aspoň desať centimetrov mal skrátenú a takmer som ho nezpoznal. Na hlave mal nasadenú veľkú korunu s diamantmi. Občas som sa čudoval, či jeho krk udrží takú váhu.
"Á, Meondul, vitaj."
"Ahoj," pozdravil som a vošil som dnu. Tam sedeli pri stole ďalší dvaja šľachtici - Badner ( zástupca hlavného šľachtica - Etgarda ) a Ferklao ( nižší šľachtic ).
"Ahojte," pozdravil som sa aj im a oni tiež niečo zamumlali. Sadol som si na jednú voľnú stoličku a počúval, o čom je reč.
"Meondul," oslovil ma Etgard, "ako najnižšieho šľachtica ťa prosím, aby si mi v krátkosti povedal, čo sa deje, kedy príde vojsko a ako to všetko vyzerá."
"Hmm...vojaci sú tu o dvadsať minút a majú prevahu. Nie sú však zoradení do oddielov a tak máme aspoň nejakú šancu..." Tak som im vyrozprával všetko, čo som vedel.
"No, som zvedavý, ako to dopadne. Ideme von?" spýtal sa a prebehol pohľadom po mne aj po Badnerovi a Ferklaovi.
"Áno, treba zistiť momentálny stav." Tak vyšli na čerstvý vzduch a rýchlym krokom sa približovali pred hradby. Keď sa tam dostali, vyšli po úzkych schodoch a ocitli sa medzi lukostrelcami. KF už bolo od nášho vojska asi na desať minút.
"Ideme?" spýtal som sa.
"No...nerád to hovorím, ale nemáme na výber. Musíme sa snažiť vyjednať to diplomaticky, nechceme predsa zbytočné krviprelievanie." Tak sme sa vybrali dole schodmi, prešli cez veľkú bránu a prešli pred vojsko. Brána sa s vŕganím zatvorila a dvaja strážci sa pridali k vojsku. Na tvárach mužov bol vidieť strach - veď pre niektorých je to prvá bitka. Postavili sme sa pred našu vlajku a trpezlivo čakali. O pár minút ich vojaci zastali sto metrov pred nami, no šľachtici pokračovali. Tak sme sa aj my pohli vpred. Keď sme sa stretli tvárou v tvár, hodnú chvíľu sme na seba pozerali. Vyšší šľachtic ( usúdil som to podľa koruny ) mal na tvári prísny výraz. Jeho brnenie sa o dosť odlišovalo od ostatných, bolo omnoho bohatšie a posiate trblietajúcimi sa kryštálmi. Nižší šľachtic bol pomerne mladý, mohol mať tak 20 rokov. Ako prvý prehovoril Etgard:
"Čo tu chcete?"
"Vaše mesto."
"To nedovolím."
"Heh. To uvidíme. Naše vojsko má oveľa väčšiu prevahu."
"Viete, nejde o kvantitu, ale kvalitu." Šľachtic zčervenel a zažmúril oči, ktoré zapichol do Etgarda.
"Alebo sa vzdáte, alebo si mesto dobijeme násilím."
"Na to zabudnite." Muž ešte preletel pohľadom po ostatních šľachticoch, otočil sa a odkráčal preč.
"Radil by som vám, aby ste sa pripravili na smrť," povedal chrbtom k nám. Všetci štyria sme sa stiahli k šermiarom, no Etgard ako obyčajne vyšiel na hradby a pozoroval.
Spomenul som si na rodinu...na deti...a pri spomienke, že by som ich už nikdy neuvidel sa mi do očí vtlačili slzy.
"VPREEEED!" zreval šľachtic a ich vojsko sa s búrlivým krikom rozbehlo na nás. Prvý rad kopijníkov namieril svoje kopije dopredu a čakal. Sekundy sa mi zdali ako minúty, no na stret oboch vojsk solm nemusel dlho čakať. Začul som rinčanie kovov a revanie mužov. Tento zvuk mi trhal uši, aj keď som ho počúval už desať rokov. Sto šípov preletelo nad hlavami F.D a trafilo vojakov KF, no oni nám to odplatili desiatimi strelami z katapultov, ktoré spravili v opevnení obrovské diery. Cez päťdesiat lukostrelcov padlo a zaspalo naveky. Hodnú chvíľu som čakal, kým sa vlna KF nedostane ku mne. Zrazu ku mne pribehol sekerník a ja som sa ľahko uhol. Otec ma učil boj s mečom od piatich rokov a za ten čas som bol asi najlepší bojovník v celom našom vojsku, aj keď povinnosti šľachtica mi zabránili každodennému trénovaniu. S revom namňa zaútočil znova a ja som sa znova uhol. Počkal som si na správny okamih a Ertenoistom som spravil otočku okolo hlavy a sekol mu do brucha. Vojak padol mŕtvy na zem a okolo neho sa začala robiť kaluž krvi.
Za krátku chvíľu namňa zaútočili rovno dvaja sekerníci. Jeden mi chcel zasadiť ranu do hrude, druhý mi chcel odseknúť hlavu. No obidvom som ich plán prekazil a uhol sa.Jeden mi išil po nohách, tak som vyskočil a mečom trafil do hlavy. Vzduchom preleteli kvapôčki krvi a dopadli na zem. Vojak bol mŕtvy. Ledva som sa spamätal, pretože zostávajúci sekerník mi chcel zasadiť smreľnú ranu. Jeho sekera sa nestihla dotknúť môjho brnenia, pretože bol dávno pred tým mŕtvy. Jeho hlava dopadla s tupým zadudnením na zem a zostala nehybná. Hneď na to z vojakovho krku začala striekakať krv a pokropila moje brnenie.
Takto to pokračovalo ďalšiu hodinu až kým som nenatrafil na šľachtica. Ten so smiechom sekal hlavy každému nepriateľovi. To je naozaj choré, pomyslel som si. Zaútočil som naňho ako prvý no on sa s ľahkosťou uhol a spravil zložitý výpad.
"Hehe, musíš viac trénovať," vysmieval sa. Jeho ďalšiemu útoku som sa tiež uhol, zohol sa a vyrazil po jeho hlave. Totočil som sa, no on sa zohol a ja som len cítil, ako mi jeho meč sekol do chrbta. Bolestne som zaskučal a vtom padol vodca na zem. Za ním stál môj verný kamarát so zakrvaveným mečom.
"Vďaka," povedal som mu, no on to už asi nepočul, pretože bojoval s inými vojakmi.
Zobudil som sa na mäkkej posteli a rana na chrbte ma bolela. Pokúsil som sa vstať, no jediné čo som spravil, bolo to, že som vykríkol od bolesti.
"Nenamáhaj sa," zaznel za mnou hlas najvyššieho šľachtica.
"Čo...čo sa stalo? Kto vyhral?" pýtal som sa horlivo.
"Kľud...vyhrali sme MY."
"Tak...tak to je fantastické!"
"Áno," povedal smutným hlasom.
"Ale...mal by si byť šťastní!"
"Vieš...nemôžem byť šťastní, keď si uvedomujem, že prežilo len okolo tisíc bojovníkov. Medzi mŕtvymi sú aj naši najlepší bojovníci a dôležití ľudia. Áno, vyhrali sme, ale čo z toho máme? Odpoveď znie : NIČ. Len hromadu mŕtvych." Sklesol som, keď som si to uvedomil. Stále som sa z bitiek tešil, no až teraz som si uvedomil, že to nie je nič bohvieaké.
Bol deň po tej bitke a ja som sa prechádzal medzi mŕtvymi telami. Kráčal som pomaly z kroka na krok a pozeral do zeme. Rana na chrbte sa zlepšila, no nálada stále klesala. Všade, kde som sa pozrel, boli plačúce ženy, ktoré vysvetľovali deťom, čo sa stalo. Ten pohľad som nemohol zniesť. Všetci pratali mŕtve telá, pálili ich a zranených ošetrovali. Ako som tak chodil, tak som si ani neuvedomoval, že plačem. Ale za slzy som sa nehambil. S vedomím, že výhra bitky nie je dôvod na oslavu, som sa potuloval medzi telami a začal pomáhať páliť mŕtvych. Videl som bezvládne zkrvavené tváre s odvráteným pohľadom, ako tlejú v plameňoch a ich telá sa menia na popol.