Druhá kapitola
Meč
Zobudil sa strapatý a v očiach mu zavadzali škamre. Vo zvyku si ich nikdy neumýval vodou, len nasucho pretrel prstami. Vstal a zaskučal od bolesti. Bolel ho celý pravý bok - miesto, na ktoré ho zhodil medveď. Chvíľu sedel na posteli a rozmýšľal o včerajšku. Potom zišiel dole po studených drevených schodoch a za stolom už raňajkovala Hestia.
"Dobré ráno, mami" , pozdravil.
"Dobré. Celú noc si vrieskal zo sna. Čo ti bolo?"
"No...ja...mal som nočné mory."
Rýchlo si urobil chlieb s maslom a sadol si oproti mame na lavičku. "Ehm...je možné, že steringovia ešte žijú?"
Táto otázka Hestiu zjavne vyviedla z miery a zmätená odpovedala:
"Nie. Samozrejme že nie, kde si počul takú hlúposť?
"Hovoril o tom jeden chlap v Rodleuse, v hostinci U Ifrina."
"Tak nabudúce takýmto blbostiam never."
"Ale ja som tomu neveril", ohradil sa Terry. "A...je možné, že nejaký človek zmizne? Proste jednu chvíľu tam je a o chvíľku už nie." Táto otázka Hestiu ešte viac zmiatla, dožula chlieb a potom rázne odpovedala:
"Počúvaj ty z kade berieš tieto hovadiny?"
"Noo...od toho chlapíka."
"Nabudúce takých chlapov nepočúvaj. Starí rozprávači, ktorí len rozprávajú rozprávky a vymýšľajú si hlúposti. Zarábajú tak. O chvíľku pôjdeme na farmu, tak sa priprav.
"Jasné."
O chvíľku už obidvaja kráčali smerom k farme. Prešli cez drevené palisády, ktoré obklopovali mesto a vydali sa po prašnej ceste. Niekomu sa desať kilometrov zdalo veľmi veľa, no pre nich to bolo nič, keďže tam chodili každý deň. Prášili po vyschnutej zemi, na ktorú už aspoň dva týždne nepršalo.
O chvíľku tam prišli. Vedľa farmy, ktorá mala okolo 50 x 50 m stála stará malá budova. Vyzerala, že by mala každú chvíľu spadnúť. Drevo preplnené červotočmi bolo hnusné a zhnité. Chovali šesť kráv a býka a to im stačilo na mlieko i na mäso. Na kraji budovy bol malý kurín, v ktorom chovali desať sliepok. Lenže teraz tam nikto nebol. Terry s Hestiou sa zhrozili, strata sliepok by bola hrozná - nemali by čo jesť. Podišli ku kurínu a zmeraveli. V plote bola diera a dnu nebol nikto - len zopár perí po sliepkach.
"Čo to...čo to bolo?" dostal zo seba Terry, aj keď tušil odpoveď.
"To...to naozaj neviem. Líška, vlk ani žiadna normálna zver by toto nedokázala. A človek...kto? Nemáme nepriateľov ani nikoho, kto by nám chcel nejakým spôsobom ublížiť."
Terry to vedel - steringovia. Dlho váhal, či to mame povedať, no nakoniec to zo seba dostal. Povedal všetko z včerajšej poľovačky a Hestia užasnuto počúvala. Keď dorozprával, zabudla zatvoriť ústa.
"Ak hovoríš pravdu, tak...tak je to zlé. Neviem, čo si mám o tom myslieť. O miznúcich ľuďoch som nikdy nepočula, a tí steringovia...ich návrat by bol katastrofálny. Treba to oznámiť Rade mesta."
"No to určite. Vži sa do človeka, za ktorým príde žena s chlapcom v otrhaných šatách a povedia ti, že steringovia sa vrátili. Verila by si im?"
"Asi nie."
"Tak vidíš."
"Ale...niečo s tým musíme urobiť! Keď to nikomu nepovieme a necháme si to pre seba tak môžu napadnúť Rodleus!"
"Hm...keď ja neviem. Hlavné je, že nemáme čo jesť."
"Veď to. Mohli by sme požiadať Radu o odškodnenie. Vernard by nám určite pomohol."
"A ako by si im odpovedala na otázku, ako ich ulovili a kto ich ulovil?"
"Noo...vlci."
"A ako by si im vysvetlila, že vlk prehrýzol taký plot? Dobre vieš, že ak nemáme zvieratá dobre zabezpečené, neodškodnia ich."
"Vlastne áno. Kašlime zatiaľ na to, treba aspoň opraviť plot." S tými slovami odkráčala do chatrče. Terry ju nasledoval a taktiež vošiel dnu. V tomto domčeku mali motyky, lopaty, sekery a všetko potrebné k farmeniu. Hestia vybrala nové pletivo, Terry doniesol klince, kladivo a kliešte. Postupne odobrali starý plot, dali nový a keď skončili, postavili sa a pozerali na svoju prácu.
"No, to by sme mali", prehodil Terry.
Keď mali všetko hotové, pozbierali sa a vyrazili do mesta.
"Terry, zastav sa ešte v meste a kúp chlieb a nejaké mäso," povedala mu pred domom a do ruky mu dala zopár zlatých mincí. Terry sa s nimi pohrával medzi prstami a potom sa zahľadel na jednu z nich. Bol tam vyrytý Rinerbadner, kráľ Fraundie. Na opačnej strane bola zobrazená hodnota mincí - v tomto prípade 10 frangov. Do mesta sa mu veľmi nechcelo ísť, ale potraviny musel kúpiť.
Kráčal pomaly a pozeral okolo seba. Kopa detí pobehovali po uliciach plní optimizmu. Videl aj svojho dávneho kamaráta Chelfa, ako si kráča so svojou priateľkou a smejú sa. Pozoroval ich a ticho závidel. Nikdy nemal priateľku. Utešoval sa, že aj tak by na ňu nemal čas. Predišiel pred malý obchodík s potravinami. Otvoril úzke dvere a do nosa mu udrel silný zápach mäsa. Plešatý predavač mu predal tovar, ktorý mu nakázala kúpiť Hestia. Zaplatil za to troma mincami a chlieb s mäsom si odložil do tašky. Vyšiel von a ovanul ho čerstvý vzduch. Zájdem ešte k Fordanovi, dlho som tam nebol, povedal si a zašiel do ďalšej uličky. Fordan bol predavač zbraní. Do tohto obchodu chodil Terry často, naleštené meče a luky sa mu páčili. Fordan si už z neho robil srandu a s Terrym si tykali.
Otvoril dvere a ozval sa prenikavý zvuk zvonca, zaveseného na vnútornej strane dverí.
"Ach, Terry, ahoj. Dlho som ťa tu nevidel, až dva týždne, čo sa stalo?" spýtal sa Fordan zo smiechom.
"Heh, nemal som veľmi čas. Máš nový tovar?"
"Mám, mám..." Fordan pribehol k neveľkej vitrínke a ukázal ju Terrymu.
"Pozri na to chlapče. Dostali sme ho včera až z Greadu." Terry podišiel k vitrínke a otvoril ústa. Ležal tam krásny luk z jaseňového dreva. Konce mal zatočené a z nich išla kvalitná tetiva z konského chvosta. Časť, kde sa luk držal bola obtiahnutá kožou, na ktorej boli vyryté ornamenty. Vedľa luku ležali tri perfektne spracované šípy. Hrot bol nabrúsený ako žiletka a šípy vyvažovali pierka na konci.
"Tak taký luk som ešte nevidel. Koľko stojí?"
"No tak na neho nemáš ani keby ste predali dom. Pätnásťtisíc zlatých."
"Koľko?! Fúha, to je riadna pálka." Poprechádzal sa ešte po obchode a obdivoval trblietavé dýky. "Táto je nová, však?" spýtal sa a ukázal na krátku dýku posiatu trblietajúcimi sa perlami.
"Koľko?! Fúha, to je riadna pálka." Poprechádzal sa ešte po obchode a obdivoval trblietavé dýky. "Táto je nová, však?" spýtal sa a ukázal na krátku dýku posiatu trblietajúcimi sa perlami.
"Áno, pekný kúsok." Terry s pozdravom odišiel a vrátil sa domov. Matka ho doma čakala s nožom v ruke. Terry jej podal mäso a uvarila ho. Poslala Terryho do pivnice po zemiaky a taktiež ich uvarila. Po chvíľke to prestrela na stôl a spolu sa naobedovali. Zrazu sa ozvalo hlasné buchanie - niekto klopal na dvere.
"Kto to môže byť?" povedala Hestia a zdvihla sa od stola. Otvorila dvere, v ktorých stál vysmiaty Henrich. Bol to Hestiin kamarát s výrazným zmyslom pre humor. Keď bol Terry malý, krútil ho za nohu a to sa mu nesmierne páčilo. Pracoval ako kováč z Eutérii, dedinke 20 kilometrov od Rodleusa. Často dodával tovar aj Fordanovi. Mal malú, no hustú čiernu bradu a čierne vlasy siahajúce po plecia. Nebol zrovna najkrajší, krivý nos a zrastené obočie nevyzerali najlepšie. Oblečenú mal tmavohnedú bundu so svetlohnedými fľakmi. Na ľavej časti hrudi sa vypínalo malé vrecko, skôr na okrasu ako na využitie. Čierne zašité nohavice mu presne sedeli. Nosieval len jeden pár topánok, svetlohnedé. Keďže bol kováč, mal veľké svaly a Hestiu by zdvihol jednou rukou. S jeho vysokou postavou ledva prešiel cez dvere. Bol primerane tučný, vzhľadom na jeho výšku. Oproti Terrymu sa zdal ako menší obor. Nikdy sa nezamýšľal nad tým, že to nie sú ľudské veľkosti, ale bolo mu to jedno.
"Henrich!" vykríkla Hestia. "Dlho som ťa nevidela, vitaj u nás." Gestom ho pozvala k stolu a potom zabuchla dvere.
"Ahoj, som tu len na skok, musel som niečo vybaviť v meste."
Objal Hestiu a pristúpil k Terrymu.
"Ahoj chlapče, ale si vyrástol. Je to už dlho, čo sme sa naposledy videli," povedal a potriasol mu zjazvenou rukou. Sadol si na drevenú lavicu a vzdychol si.
"No čo, ako sa máte?", opýtal sa.
"My dobre, a ty?"
"Eh, nie najlepšie. Sú hrozné časy. Na Eutériu stále útočia Dazari a my proti nim nemáme čo robiť..."
"Dáš si čaj?" prerušila ho Hestia. Keď kováč prikývol, dala mu biely hrnček s modrými bodkami, do ktorého mu naliala ovocný čaj.
"Podporil nás už aj Uthern , no oproti ich vojskám to nie je dokopy nič. Ich armádam sa nevyrovnáme, sú omnoho zručnejší. Mne už takmer zničili dom. Podpálili ho, ale hneď sme požiar uhasili, nebolo to nič vážne."
"Čo vlastne vieš o Dazaroch? Z kade sú, kde majú sídlo a prečo útočia?", spýtal sa so zvedavosťou Terry.
"Tak neviem to určite, ale Dazari vraj pochádzajú z ďalekého juhu, asi až z Iventonu. Sídlia takmer po celej Fraundii s výnimkou okolia Uthernu, tam by nemali ani najmenšiu šancu prežiť. Na juhu Fraundie už vraj vytvorili akúsi ríšu. Žiadny človek by tadiaľ neprešiel živý. Útočia jednoznačne pre podmaňovanie území a kradnutie. No povráva sa aj príbeh, v ktorom sa hovorí, že vodca Dazarov, Loteius, mal s kráľom nejaké nezhody. No ja tomu veľmi neverím. Dazari myslia len na seba, určite by Loteiusovi nepomohli. Sú to hnusné, špinavé beštie bez štipky zľutovania. Takmer každé dva dni vyplienia nejaké mesto. Zničia zásoby potravín a zbrane. Veľa ľudí odvlečú do zajatia, zbytok zabijú. Len málo ľudí prežije ich vpády bez zajatia.
"Ako je možné, že majú toľko bojovníkov?"
"Presviedčajú ľudí, aby sa pridali na ich stranu. Rozprávajú o tom, ako je Rinerbadner zlý a nespravodlivý. Že všetci si myslia, ako im vyhovie a pomôže. Dá sa povedať, že sú akási sekta. Vravia, že brutálne mučí všetkých, ktorí ho neposlúchnu, týra zvieratá a čoraz ďalej dáva vyššie dane, aby on mohol mať viac pohodlia. Veľa ľudí na to Dazarom naletí."
"Ale...ako sa s takým Dazarom stretnú?"
"To nevieš? Dazari vysielajú do miest špehov, ktorí nahovárajú ľudí aby sa k nim pridali. Ale nikde nespomenú, že Dazari vlastne sú. Len ich obhajujú. Vymyslia si príbeh pomocou ktorého nalákajú ľudí. Na takých si treba dávať pozor, Terry, zmanipulovali by ťa pomerne ľahko. Nedaj sa a vzdoruj. Treba vzdorovať. Preto v západnej časti Fraundie, niekde okolo Madrelu vytvára bojová skupinka, ktorá sa vraj zameriava len proti Dazarom. Podnikajú vpády na ich územia a taktiež špehujú a správy odovzdávajú kráľovi. Ale to isté robia aj Dazari. Vedia o všetkom dianí vo Fraundii. A nedá sa tomu zabrániť. Možno aj kráľovskí sluhovia sú špehovia. Žijeme v krutom svete. Vo svete zla a nespravodlivosti, kde vládnu vojny. Kde sú tie staré časy, keď vládol mier a pokoj...Ty si tie časy ani nepamätáš. Dazari začali útočiť keď si mal päť rokov. A...v šiestich ti zabili otca, to dobre vieš." Na chvíľku sklonil hlavu a potom sa Terry opýtal:
"Koľko je vlastne Dazarov?"
"Dosť na to, aby v jeden pochmúrny deň ovládli Fraundiu. Približne 30 000."
"A kráľovského vojska?"
"50 000. Ale sú rozlezení vo všetkých mestách a Dazari napádajú jedno po druhom v početnej presile. Stále vedia, koľko vojska je v akej dedine, pomocou špehov. A tak napádajú a víťazia, napádajú a víťazia...Včera som sa dopočul, že z Jadezie k nám kráča 20 000 vojakov ako podpora. Dúfajme, že to postačí."
"Počuj, skadiaľ to všetko vieš?" zapojila sa do rozhovoru Hestia.
"No od ľudí predsa. Do Eutérie chodia tiež správy, nie? Rýchlo sa to rozširuje. Vy nechodíte každý deň do baru a nerozprávate sa každý deň s desiatimi ľuďmi. Mám kamarátov v Rade..."
"A fakt, viem, že o týždeň budeš mať sedemnásť rokov, no vtedy tu ja nebudem, tak som ti niečo priniesol. Pôvodne som ti to chcel dať minulý rok, no bol si na to ešte primladý. Navyše o tom Hestia nechcela ani počuť." Obidvaja sa usmiali a Henrich pokračoval. "Sedemnásť rokov je na tento dar proste ako stvorených." Henrich vytiahol zo svojho batohu krásny strieborný meč v pošve.
"Viem, že si ho dávno chcel", dopovedal s úsmevom.
"Vau!" natešene vykríkol Terry. "Splnil si mi najkrajší sen zo všetkých!" Henrich mu podal meč a Terry ho so zvedavosťou obzeral. Pošva bola strieborno-červená a boli tam vyryté nejaké znaky, ktoré videl aj u Fordana. Terry vytiahol jedenapolručný meč a s prekvapením zistil, že je vyvážený presne na jeho ruku. Už vedel, prečo mu pred pár mesiacmi meral ruku. Rukoväť bola v koži, na konci bol červený kameň podobný diamantu. Diamant to určite nebol, na to by Henrich nemal, ale veľmi sa to na diamant podobalo. Meč síce nebol taký pekný ako tie, ktoré boli v obchode, no Terrymu to stačilo, aspoň mu ho neukradnú. Terry si ho s úžasom prezeral a obracal v ruke.
"Veľmi pekne ďakujem", poďakoval. "Nemám k tomu čo dodať."
"Ani nemusíš. Používaj ho s rozumom. Je to pre tvoju ochranu a pre nevyhnutné potreby." Terry podal meč Hestii, ktorá si ho tiež prezerala s obdivom.
"Myslím, že raz príde chvíľa, keď ho budeš musieť použiť. A tiež myslím, že to bude onedlho. Tak, ja už musím ísť. Majte sa."
"Už?! Hm...tak nič, ahoj, a ešte raz ďakujem." Terry s Hestiou tiež vstali a odprevadili Henricha k dverám. Rozlúčili sa a potom sa Terry spýtal Hestii:
"Môžem ísť von trénovať s mečom?"
"Heh, jasné, bež." Terry si celý natešený obul staré topánky a vyšiel von. Pomaly vytiahol meč z pošvy a ozval sa dlhý, škrípavý zvuk. Ohnal sa s ním a skoro si odsekol druhú ruku. S úžasom sekol do stromu, v ktorom zostala len hlboká ryha.
Do večera strávil Terry von a trénoval mečom. Neviem, či sa to dá nazvať tréningom, no oháňaním určite. Aspoň si trénoval ruku.