close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Fraundia, kapitola 3

17. srpna 2009 v 19:38 | Sanfu |  FRAUNDIA
Tretia kapitola
Útok Dazarov

Na druhý deň vyšlo slnko v sprievode nádhernej ružovo-žltej žiary. Vzduch bol svieži, voňavý a veľmi studený. Terry vstal, naraňajkoval sa, zobral si luk so šípmi, meč, terč a vyšiel von. Ako obvykle, aj teraz si zavesil terč na jeden strom. Vyrobil si ho z dreva a uhlíkom na neho nakreslil kruhy.
Luk a šípy si vyrobil v 12 rokoch a za 3 roky vedel trafiť do čierneho aj o pol noci.
Práve keď bol jeden z jeho šípov na pol ceste k terču, ozvali sa výkriky a vresk žien. Terrymu podskočilo srdce a s lukom v ruke behal k domu. Pred dverami sa zastavil a stuhol. Po uliciach sa hemžilo desiatky, možno stovky mužov ozbrojených od hlavy po päty. Kráľovskí vojaci to neboli - boli to Dazari. Terry ich nevidel veľmi jasne, boli na opačnej strane mesta. Polkol naprázdno a vletel dnu.
"Mama, mama!" vrieskal.
"Čo sa Preboha stalo?"
"Rodleus napadli Dazari!"

"Čo?!"
"Musíme sa schovať do lesa!" naliehal.
"Dobre...dobre," hovorila na smrť vydeseným hlasom. Obidvaja rýchlo vyšli von a Terry zdvihol zo zeme meč. Obzrel sa a to čo zbadal mu vyrazilo dych - Dazari mierili rovno k ich domu. Zdesil sa, no mame to nepovedal. Odvrátil sa a spolu zamierili do desivého lesa. Potkýnali sa o korene stromov, škrabali sa o konáre a srdce im bilo o stošesť. Keď si mysleli, že boli dosť ďaleko, zastali a otočili sa. Na ich dom bolo jasne vidieť. Čakali ani nie päť minút, no im sa zdalo, že to boli celé hodiny. Po chvíli prišli pred ich dom. Bolo ich okolo dvesto, keď nie viac. Dazari zastali, ich vodca prišiel k dverám a hlasno na nich zabúchal. To sa Terrymu nezdalo, keby ich chceli zabiť tak by rovno vyrazili dvere alebo podpálili dom. Keď nikto neotváral, aj to spravili. Asi desiati vošli dnu a začali prehľadávať dom.
"Nie sú tu", povedal jeden z nich.
"Ale odišli nedávno, varí sa tu voda", povedal ich vodca. Terry ho rozoznal podľa pestrého brnenia posiateho diamantmi.
"Do frasa!" zašepkala Hestia. "Na to som mala myslieť."
"Asi ušli do lesa tesne pred našim príchodom. Vojaci, začnite prehľadávať celý les!", skríkol vodca. Hestii a Terrymu poskočilo srdce.
"Keby sme sa dali na útek, zbadali by nás a išli za nami", šepotom povedala Hestia.
"No vždy by sme mali väčšiu šancu prežiť, ako keby sme tu mali zostať a nechať sa chytiť."
"Tak bežme!" Obidvaja ťažko vstali a začali šprintovať hlbšie do lesa.
"Tam sú!", skríkol jeden z Dazarov a všetci sa za nimi začali hnať. Vtom sa stalo niečo, čo ich prinútilo zastať. Pred nimi sa zjavil presne ten istý chlapec, ktorý zachránil Terrymu život.
"Rýchlo, poďte a chyťte sa ma", povedal kľudným hlasom. Hestia mu nedôverovala, no Terry ju presvedčil jediným gestom. Obidvaja sa ho chytili a vtom sa im zdvihol žalúdok. Cítili sa zvláštne, okolo nich sa mihotali rôzne farby a oni stratili zem pod nohami. Terrymu sa zakrútilo v hlave. Zrazu sa ocitli hlboko v lese, kde nikdy nebol ani Terry. Obidvaja sa držali toho chlapca, na smrť vydesený. Päť sekúnd tam len tak stáli a neverili tomu, čo sa práve stalo.
"Ako si to dokázal?" vydal zo seba Terry.
"To nie je podstatné, podstatné je, že som ti znova zachránil život."
"Ale kde sme?"
"Hlboko, hlboko v lese."
"Ty si nás uniesol!" skríkla Hestia.
"Nie, len zachránil. Ak by som to neurobil, ocitli by ste sa v rukách Dazarov. Ak nebezpečenstvo pominie, znova vás zoberiem naspäť. No Dazari sa tam ešte hodnú chvíľu zdržia, takže máme čas."
"Terry, je to ten chlapec?" spýtala sa Hestia.
"Je," odvetil rázne. Všetci traja si sadli na spadnutý strom a suchá drapľavá kôra ich zaštípala na zadku.
"Viete, prečo po vás išli?" prehodil cudzinec.
"Nie," odpovedal Terry.
"Ja to viem. Išli po Henrichovi. Vedeli, že je to kováč a tak zamierili k Fordanovi. Ten im povedal, že vy ste jeho známi a povedal aj, kde bývate."
"To by Fordan neurobil!"
"Pokiaľ by si mal meč pri krku a mierilo by na teba dvadsať lukostrelcov, aj ty by si to povedal."
"Takže nás nešli zabiť? A prečo išli po Henrichovi? Čo urobil?" pýtal sa horlivo.
"No, Henrich vraj pri útoku na Eutériu zabil veľmi veľa Dazarov, zdal sa im byť nebezpečný a podozrievali ho z ensilérie."
"Z ensi...čo?"
"Pche, myslel som si, že nebudeš vedieť čo, to je. Ensiléria je niečo ako čarovanie - presnejšie schopnosť čarovať. Pre Dazarov je to veľmi nebezpečné."
"Čo? Henrich a čarovať? Terry do tejto chvíle ani nevedel, že čarovanie existuje. Myslel si, že sa o tom píše len v rozprávkach.
"Toto čarovanie spočíva vtom, že dokáže napríklad vyrobiť oheň bez toho, aby niečo povedal alebo sa na to pozrel. Je to veľmi komplikované a len zdroj sily čarovania je opísané v jednej 500- stranovej knihe. Oni ho podozrievajú z náhlej smrti Dazarov. Ešte sa k nemu ani nepriblížili a už boli mŕtvy. To "čarovanie" je však veľmi zložité, vôbec to nie je také jednoduché, ako sa to zdá. Nemôžeš robiť nadprirodzené veci - len to, čo by si dokázal spraviť aj bez pomoci ensilérie. Je to vlastne len urýchľovanie bežných vecí. Vo Fraundii je len 10 ensilérov. Ako inak si si vysvetľoval Henrichovu výšku? Ensiléri sú podstatne vyšší ako iný ľudia."
"Noo...ale potom museli všetci vedieť, že je ten ensilér."
"Ani nie...nie sú to až také veľkosti, ktoré by nemohli mať aj iný ľudia...proste ensiléri sú vysokí. Teda, pardon, tí ensiléri, ktorí vedia čarovať."
"A sú aj ensiléri, ktorí nevedia čarovať?" spýtal sa nechápavo.
"Samozrejme. Ak sa čarovať neučíš od mala, nepohneš ani kamienkom."
"Takže sa to dá naučiť?"
"Nie...musíš to mať vrodené a potom sa to učiť."
"A ako viem, či to mám vrodené?"
"Ide to z generácie na generáciu...musel by to mať tvoj otec. Človek, ktorý to má vrodené no neučil sa to, sa nazýva ansilér."
"Aha. A prečo nešli Dazari rovno za ním do Eutérii?"
"No pretože sa skrýva a oni vedeli, že ste sa s ním rozprávali a mohol vám povedať, kde ide. Keďže vy ste to nevedeli, mučili by vás dovtedy, kým by ste to nepovedali alebo kým by ste nezomreli."
"A ako je možné, že sa vieš premiestňovať? Si aj ty ensilér?"
"Heh, to nie. Ja viem len bežať "trocha rýchlejšie". No a ako je to možné, to ti nepoviem. Nepoviem ti, ako je možné že som vždy tam kde to potrebuješ, nepoviem ti, odkiaľ všetko viem a nepoviem ti ani kto som."
"A ako ťa máme dofrasa volať?!" skríkla Hestia, ktorej to už to liezlo na nervy.
"Klídek, klídek. Môžete ma oslovovať Bernie." Spolu ešte prehodili zopár slov a potom Bernie povedal:
"Tak, už by sme sa hádam mohli aj vrátiť." Chytil ich za ruky a nadýchol sa. Vtom sa to znova stalo a oni sa ocitli pri dome. Dazari tam už neboli.
Obrátili sa a chceli poďakovať Berniemu, no ten tam už nebol. Tak išli do centra mesta. Ľudia, ktorí pobehovali sem a tam, boli zjavne vydesení z toho, čo sa stalo. Ich nechápavé pohľady sa upierali hlavne na Terryho a Hestiu.
Ako sa tak prechádzali, zbadali hlúčik ľudí postavujúcich okolo niečoho, čo nevideli. Okolo dvadsať ľudí malo nasadené smutné pohľady a niektorým sa z očí gúľali veľké slzy. Medzi nimi stála aj Adrianna, Hestiina známa. Prešli k ľuďom a nakukli pomedzi nich. V strede ležal v kaluži krvi mŕtvy muž s bodnou ranou na hrudi. Vedľa neho kľačal chlapec, ktorý mohol mať približne rovnaký vek ako Terry. Ihneď im došlo, že to bol jeho syn. Tvár mal skrútenú do bolestnej grimasy a rukami si rozhrabával vlasy. Bol odetý v jednoduchých šatách a za opaskom mal zastrčenú dýku.
"Ou. To mu nezávidím."
"Mali by sme ho pochovať," navrhla jedna pani stojaca za chlapcom.
"Áno. A mali by sme to urobiť čím skôr," odpovedal iný pán. "Zavolajme kňaza." Z davu vybehlo jedno dievčatko a utekalo do kostola. O pár minút sa vrátilo a za rukáv držalo starého kňaza odetého v hnedej tunike so svetlým opaskom.
"Čo...čo sa tu stalo?" koktal, no odpoveď neprichádzala. Bol zadychčaný a ledva rozprával.
Keď zbadal mŕtveho muža, zhrozene sa prežehnal.
"Musíme ho pochovať. Nemáte niečo, na čom by sme ho mohli preniesť?" spýtal sa ten istý pán.
"A...áno, v kostole niečo máme. Poďte tam."

Po hodine už stála hŕstka ľudí na mestskom cintoríne, kde bol pochovaný aj Terryho otec. Medzi tým sa už takmer celé mesto dozvedelo o tej smrti.
Na muža práve dvaja robotníci hádzali zem a jeho tvár pomaly mizla medzi zrnkami piesku. Jeho syn sedel zhrbený vedľa mŕtveho otca a rukami si zvieral nohy. Keď muža zahrabali do hlbokej jamy, do zeme zapichli drevený kríž s tabuľkou, na ktorej bolo ozdobne vyrezané mužovo meno - Leif Krötheing. Kňaz nakoniec niečo zamumlal a pokropil hrob svätou vodou. Prežehnal sa a povedal:
"Venujme mu minútu ticha." Vtom všetci sklonili hlavy a Terry to spravil taktiež. Nikdy nebol na žiadnom pohrebe a tak len opakoval po druhých ľuďoch.
Po smutnom príhovore sa dal rozchod a hlúčik ľudí sa rozpustil, vrátane kňaza. Terry podišiel k chlapcovi a sadol si vedľa neho.
"Aj môjho otca zabili Dazari," povedal mu a smutne sa usmial. Chlapec prestal fňukať a zahľadel sa na Terryho. Potom sklopil zrak a povedal:
"Teraz nemám nikoho. Mama mi zomrela keď som mal šesť a otec bol posledná moja rodina." Terrymu sa v krku zovrela hrča a nevedel čo má povedať.
"A nemáš žiadnych príbuzných, ku komu by si mohol ísť bývať?"
"Nie."
"To mi je ľúto. Počkaj chvíľku," povedal a podišiel k Hestii. Vysvetlil jej to a po krátkej odmlke zašeptala, aby ju chlapec nepočul.
"Nie...Terry pochop, že nemáme peniaze ani na nás dvoch nie to ešte stravovať cudzieho človeka. Nie, to je neprípustné. Veď môže ísť do detského domova, kde sa oňho poriadne postarajú. Terry, zobrať ho k nám by bolo šialenstvo."
"Ale veď by som chodil častejšie loviť a kto vie, možno aj on vie loviť a nám by len prospel. Pomáhal by na farme a určite dostane nejaký majetok po otcovi."
"Hmm...tak sa ho spýtaj či vie loviť a tak...keď si budeš myslieť že by nám mohol pomôcť tak mu navrhni či k nám nechce prísť." Terry naradovaný odišiel ku chlapcovi.
"Počuj, vieš loviť nejakú zver?"
"Áno, samozrejme, lovím od desiatich rokov." Terry sa radostne usmial.
"A bol by si ochotný pracovať na farme?" Chlapec mu odpovedal nechápavým pohľadom, no nakoniec povedal:
"No, áno...prečo?"
"Ja len či by si nechcel ísť k nám...bývať."
"Č..čo? To by ste pre mňa spravili? Je to od vás veľmi veľkorysé..." hovoril šťastne a aj zabudol na smútok, "...ale ja to nemôžem prijať."
"Prečo?"
"Ja...nemám vám s čím zaplatiť."
"S tým si nerob starosti. Zaplatil by si každodenným lovením so mnou a prácou na farme. To nám pomôže možno aj viac ako peniaze. Tak čo, prijmeš to?"
"No...keď teda môžem, tak áno."
"Super. Vlastne som sa ťa zabudol
opýtať, ako sa voláš."
"Philip. A ty?"
"Ja som Terry, teší ma." Potom si podali ruky a vstali. Terry pozrel na Hestiu spokojným pohľadom a obidvaja k nej podišli. Po krátkom zoznámení Philipa s Hestiou sa všetci vybrali Philipovi po veci.
Viedol ich medzi zašité uličky, až nakoniec prišiel k neveľkému bielemu domu. Philip vybral z vrecka zväzok kľúčov a odomkol dvere.
"Poďte ďalej." Ocitli sa v nie veľmi bohatom, jednoizbovom domčeku. Steny boli zaplnené prekríženými mečmi a štítmi. Jednoduchý drevený nábytok sa skladal z veľkej skrine, stoličiek, stola a poličiek. Dve postele boli uložené v rohoch miestnosti. Philip podišiel k skrini a vybral z nej takmer všetky veci. Terry s Hestiou mu pomohli zbaliť ich do kufrov a potom si vzdychli. Medzi vecami bol odev, meč ( ktorý si Terry samozrejme s obdivom prezeral ) a nejaké jedlo.
"To máme ešte len polovicu. Musíme tu prísť ešte raz." Tak vyšli von a Philip otočil kľúčom v zámke. Ozvalo sa šťuknutie a tak sa vydali k ich domu. Po ceste neprehodili ani jedno slovo a Philip kráčal s pohľadom upretým do zeme. Dobre vedeli, na čo myslí.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama